Romantizmus bolo obdobie v svetovej aj slovenskej literatúre zhruba od 80. rokov 18. storočia do 50. rokov 19. storočia.
Romantizmus sa týka všetkých európskych literatúr, ale prenikol aj do Ameriky. Jeho hlavnou myšlienkou bola túžba po slobode a nádej, že sa zmení spoločenské usporiadanie. V zmysle Francúzskej revolúcie sa hlavným heslom stali tri najznámejšie slová vo vtedajšom Francúzsku: rovnosť, bratstvo, sloboda.
Romantizmus sa vyvíja z krátkeho obdobia preromantizmu, ktoré vzniklo ako protiklad k pomerne dlhému obdobiu klasicizmu, pričom potláča všetko presné, dokonalé, vznešené a usporiadané. Odmieta deliť literatúru na vysokú a nízku, rovnako ako odmieta i spoločenské vrstvy a prestáva vidieť krásu v klasickej antickej literatúre.
Tento nový smer vychádza z dvoch koreňov:
Diela romantických autorov spoznáme vďaka tomu, že vo svojich dielach kládli dôraz na city, fantáziu, či osamelosť, ktorá vyplývala z rozporu medzi snom a skutočnosťou či z nepochopenia spoločnosťou.
Hrdinom diela sa často stáva výnimočná osoba (tulák, zločinec, vyvrheľ spoločnosti, burič, revolucionár). Hlavným hrdinom je často sám autor, nazýva sa to autoštylizácia. Ak aj nachádza útechu a pochopenie v láske, tá je vždy tragická a nenaplnená. Hrdina sa nechce prispôsobiť svetu a realite, v ktorej žije, preto sa často obracia do vlastného vnútra, ktoré analyzuje a nakoniec sa do neho čiastočne uzatvára. Obracia sa k prírode, ktorú obdivuje a velebí, jeho kroky vedú k ľudu. Romantický hrdina – muž – je aktívny, často zamilovaný a je schopný vraždy i samovraždy, len aby získal svoju lásku, ale romantická žena je naopak pasívna, nerobí nič, aby zmenila chod sveta, len zostáva verná svojmu manželovi alebo milencovi. V ruskom romantizme vznikol typ zbytočného človeka; človeka, ktorý nie je schopný uskutočniť svoje predstavy, nedokáže urobiť šťastným ani seba, ani iných.
Autori svoje námety čerpajú zo stredovekej minulosti alebo z ľudovej tvorby, pričom často tvoria diela, ktoré majú vyzdvihovať utláčané národy a pripomínať im ich korene.
Romantický intelektuál pobíjal dobre vychovanými ľuďmi, nazýval ich meštiakmi, vystavoval na obdiv svoju výnimočnosť a čudáctvo, dôveroval len inštinktom, intuícii, fantázii, veril nie vedeckému výskumu, ale básnikovmu citu.
Žánre v romantizme: vládne synkretizmus, teda miešanie literárnych druhov, napr. lyriky a epiky. Píšu sa: balady, veršované romány, veršované divadelné hry, historické romány.
Predstavitelia romantizmu: vo francúzskej literatúre: Viktor Hugo: napísal historický román Chrám Matky Božej v Paríži. V nemeckej literatúre: Johann Wolfgang Goethe, ktorý napísal román vo forme listov Utrpenie mladého Werthera a Friedrich Schiller, ktorý sa preslávil divadelnými hrami o slobode. V anglickom romantizme: George Gordon Byron, ktorá je tvorcom vypätého individualizmu, ktorý sa nazýva titanizmom.
V poľskej literatúre: Adam Mickiewicz, ktorý je tvorcom mesianizmu, je to viera, že poľský národ vyslobodí z útlaku nejaký spasiteľ-mesiáš.
Pochádzal zo šľachtickej rodiny, za svoje názory ho cár poslal do vyhnanstva na Kaukaz. Po návrate do Petrohradu sa oženil a zo žiarlivosti vyzval na súboj jedného Francúza, na následky zranenia zomrel. Je považovaný za najväčšieho ruského básnika. Písal aj prózu, svedectvom toho je Kapitánova dcéra.
Žáner: historická próza, povesť, ktorá zachytáva obdobie povstania vedeného Pugačovom(1773-1775).
Umelecký smer: aj keď je autor predstaviteľom romantizmu, dielo má aj realistické prvky.
Forma diela: denník hlavnej postavy Griňova.
Hlavný motív: láska Griňova a Márie a zachytenie povstania Pugačova.
Postavy a ich charakteristika:
Postavy sú fiktívne, teda vymyslené, ale aj historické.
Historické: cárovná Katarína II. – postava je idealizovaná, čo je typický znak romantizmu.
Pugačov – vodca sedliackeho povstania, donský kozák. Autor ho zobrazuje ako rozhodného a talentovaného veliteľa, spravodlivého človeka, nepriateľa šľachty a zástancu ľudu. Griňov stretáva počas snehovej metelice neznámeho človeka, o ktorom sa neskôr dozvie, že je to Pugačov. Charakterizuje ho ako človeka 40 ročného, strednej postavy, plecitého, v čiernej brade mu presvitajú šediny, má veľké živé oči a lišiacky výraz. Griňov mu pri odchode daroval zajačí kožuch, aby nezmrzol. Neskôr sa mu Pugačov viackrát revanšoval a zachránil mu život. Ale Griňov sa nepridal na jeho stranu. Pugačov bol popravený v roku 1775 v Moskve.
Peter Andrejevič Griňov – hlavná postava diela. Je to mladý vidiecky šľachtic. Jeho otec bol vojak a neskôr sa usadil v Simbirskej dedine, kde sa Griňov narodil. Nebol veľmi vzdelaný, lebo od 5-12 rokov ho vychovával koniar Saveľjič. Potom mu otec najal francúzskeho učiteľa, bol to však zhýralec a pijan, a tak sa Peter nič nenaučil. Keď dovŕšil 16 rokov, otec ho poslal k vojsku, ale nie do Petrohradu, ako dúfal, ale do ďalekého Orenburgu. Na ceste ho sprevádzal Saveľjič. V Orenburgu ho prevelili do Belogorskej pevnosti. Tu sa stretáva s veliteľom pevnosti Mironovom a s jeho rodinou. Do dcéry Mironova Márie sa zaľúbi. V pevnosti stretol aj Švabrina, ktorý ho neskôr zradí. Stretáva sa viackrát s Pugačovom, ktorý mu pomôže a zachráni život. Napriek tomu sa Griňov k nemu nepridal a ostal verne slúžiť cárovnej Kataríne II.
Mária Mironovová – pekné 18 ročné dievča, nemá bohémske vzdelanie, ale je inteligentná. Dáva prednosť Griňovovi pred vzdelaným, ale bezcharakterným Švabrinom. Keď Griňova neprávom obvinia zo zrady a odsúdia na vyhnanstvo na Sibír, cestuje do Cárskeho Sela poprosiť cárovnú, aby Griňova omilostila(prvok romantizmu).
Švabrin – tiež slúži v Belogorskej pevnosti. Dostal sa tam preto, lebo v súboji zabil človeka. Bol dôstojník, vzdelaný človek, ale udavač. Po dobytí Belogorskej pevnosti sa stáva jej veliteľom. Prejde na stranu Pugačova. Na konci falošne obviní Griňova zo zrady a spolupráce s Pugačovom.
Saveľjič – sluha, oddaný Griňovovi, ochraňuje ho, stráži jeho majetok.
Dej: na začiatku sa stretávame s Griňovom v rodinnom prostredí. Potom ho otec posiela za vojaka v sprievode Saveľjiča. Na ceste do Simbirska ich zastihla metelica. Stretli neznámeho človeka, ktorý ich doviedol do hostinca. Z vďaky mu Griňov dal kožuch. Tým neznámym človekom bol Pugačov, ktorý sa stal vodcom najväčšieho povstania nevoľníkov v Rusku. Keď prišli do Orenburgu, dozvedeli sa, že ich prevelili do Belogorskej pevnosti. V pevnosti neprebiehali žiadne bojové akcie. Strážili ju starí invalidi. V podstate tam nemal Griňov čo robiť. Zoznámil sa aj s rodinou veliteľa Mironova, zaľúbil sa do Márie. S dôstojníkom Švabrinom nevychádzal dobre, lebo Švabrin Máriu žiadal. Predtým požiadal Máriu o ruku, ale ona ho odmietla. Medzi nimi došlo k súboju a Griňov bol ranený. Opatrovala ho Mária, ktorú popýtal o ruku. Griňov o úmysle oženiť sa napísal otcovi, ale on nesúhlasil so sobášom pre mladý vek Griňova.
Pugačov zaútočil na pevnosť, ktorú rýchlo dobyl. Mironova a jeho ženu povstalci zabili. Mali popraviť aj Griňova, ale Pugačov v ňom spoznal človeka, ktorý mu daroval kožuch a zachránil ho. Mária sa zachránila tiež, lebo ju kňaz vydával za svoju neter. Griňov odchádza do Orenburgu, ale aj na tú pevnosť zaútočí Pugačov. Griňov dostane od Márie list, v ktorom ho žiada o pomoc, lebo Švabrin, ktorý je teraz veliteľ Belogorskej pevnosti, ju núti vydať sa zaňho. Griňov sa za ňou ponáhľa, ale chytia ho Pugačovovi povstalci, ale opäť ho Pugačov zachráni.
Pugačov rozpráva Griňovovi rozprávku o orlovi a havranovi. Havran žije 300 rokov, lebo sa živí zdochlinami. Orol pije živú krv a žije len 33 rokov. Havran mu navrhne, aby sa obaja živili zdochlinami, ale orol volí radšej slobodu ako 300 ročný život so zdochlinami.
Pugačov nakoniec súboj prehrá. Mária odíde k rodičom Griňova, kým Griňov ako dôstojník bojuje s pugačovovcami. Griňova na základe udania zatknú. Mária mu zachráni život, keď porozpráva cárovnej, ako to bolo s Griňovom a Pugačovom. Griňova prepustia, ožení sa s Máriou. Jeho zápisky odovzdal Griňovov vnuk Puškinovi.
Žáner: historický román z 15. storočia, teda návrat do stredoveku
Priestor: chrám, parížske ulice
Rozprávač: er forma, tzv. vševediaci
Postavy:
Quasimodo: zvonár v chráme, je to najškaredší, našiel ho pred kostolom Frollo a vychoval ho. Navonok je odpudivý: veľká hlava, ryšavé vlasy, jednooký, pokrútené nohy, hrb, obludné ruky. Vo vnútri je citlivý, ochotný pomôcť – tento jav sa nazýva harmónia kontrastov. Je to človek na okraji spoločnosti(znak romantizmu).
Esmeralda: oslňujúco krásna cigánka, čistá a nevinná, napriek tomu, že žije na ulici s tulákmi(tiež harmónia kontrastov). Má neznámy pôvod, v závere sa objasní a nájde svoju matku. Je zaľúbená do kráľovského lukostrelca, ale do nej sú zaľúbení Frollo i Quasimodo.
Frollo: rozporuplná postava, je kňazom v chráme. Spočiatku kladná postava, staral sa o Quasimoda. Vášnivá láska k Esmeralde ho zmenila, stáva sa zákerným, zlým človekom.
Kompozícia: 11 kníh
Dejová línia: celý dej sa odohráva v Paríži. Na začiatku sa stretávame s Q, ktorého vyhlásia za kráľa bláznov. V ten istý deň má uniesť Esmeraldu na príkaz Frolla. Nepodarí sa mu to a chytia ho, odsúdia na verejné bičovanie. Esmeralda je zaľúbená do kráľovského lukostrelca Phoeba(nerovná láska) a má s ním tajnú schôdzku. Esmeraldu sleduje Frollo a Phoeba zraní. Z činu obvinia Esmeraldu, chcú ju odsúdiť na trest smrti. Frollo jej navrhne záchranu, ak sa stane jeho milenkou, odmietne to. Q ju unesie z väzenia a ukryje v chráme(v stredoveku miesto azylu). Po peripetiách vojaci chytia Esmeraldu a popravia ju. Q pochopí, kým je v skutočnosti Frollo a zhodí ho z veže chrámu. Q zmizne, po čase ho nájdu mŕtveho, ako objíma telo Esmeraldy.