Náučný štýl
Komunikačná sféra
- Verejná sféra: vedecké pracoviská, univerzity, odborné časopisy, dokumenty, konferencie, laboratóriá.
- Súkromná sféra: záujmové organizácie.
Komunikanti
- odborník ↔ odborník,
- odborník ↔ verejnosť,
- učiteľ ↔ žiak.
Funkcia
- Vysvetliť výsledky vedeckého výskumu.
- Sprostredkovať vedecké poznatky odbornej i neodbornej verejnosti.
Znaky náučného štýlu
- Verejnosť – verejná vedecká komunikácia, spisovné jazykové prostriedky, text vystavený polemike.
- Písomnosť – náučné prejavy v písomnej forme, grafy, schémy.
- Monologickosť a pseudodialogickosť – monologické útvary (bez adresáta zväčša); konkrétny adresát v referáte, prednáške (vedec očakáva reakciu).
- Odbornosť, presnosť – odborná terminológia, presné čísla, údaje, vzorce, pomenovania; citácie odborníkov; autor textu je v úzadí, autorský plurál (1. os. pl.).
- Pojmovosť – nocionálne slová; termíny a pojmy; typické vlastnosti predmetov.
Objektívny štýl
Patrí k najnáročnejším štýlom.
Texty náučného štýlu: vedecko-náučné a populárno-náučné.
Vedecko-náučné
- Adresát: určené vedcom a odborníkom.
- Cieľ: spracovať objavené výsledky, pracovať s nimi a sprostredkovať ich vedcom.
- Žánre: vedecká monografia (kniha o jednej téme), recenzia, posudok, vedecká štúdia; ústne – prednáška, diskusia, prezentácia.
- Znaky: odborná terminológia, cudzie slová, nocionálne slová, presnosť vyjadrovania, vedecké citácie, grafy, tabuľky, štatistiky; iba oznamovacie, zložené vety, neobsahuje jednočlenné vety.
- Kompozícia: je presne daná – stanovenie hypotéz, použité metódy, ciele, pomôcky.
Populárno-náučné
- Adresát: určené verejnosti.
- Cieľ: zrozumiteľne, jasne sprostredkovať a vysvetliť výsledky širšiemu okruhu; môžu osloviť a získať nových záujemcov.
- Žánre: populárno-náučná monografia, prednáška, článok, recenzia.
- Znaky: jazyk je jednoduchší, domáce názvy, odborné názvy sú vysvetlené; výber zaujímavejších faktov; parafráza (namiesto citácie); aj opytovacie vety, prirovnania, analógie.
Slohové postupy v náučnom štýle
- Informačný – vymenovanie čísel, dát, údajov; schémy, grafy.
- Opisný – odborný opis predmetu, opis pracovného postupu.
- Výkladový – najviac používaný; analýza, hodnotenie, vysvetlenie súvislostí.
Myšlienkové postupy vo výkladovom slohovom postupe
Vedecké texty a vedecká komunikácia si vyžadujú jasnú a zrozumiteľnú formu jazyka, preto využívajú princípy logiky.
Logické myslenie má svoje zákonitosti a postupy.
1. Dedukcia
- Myšlienkový postup, pri ktorom sa na základe jedného alebo viacerých prijatých výrokov dospeje k novému tvrdeniu, záveru.
- Postup od všeobecného ku konkrétnemu.
- Využitie v rozbore, analýze.
- Postup od všeobecných platných poznatkov k aplikácii na jednotlivé prípady.
2. Indukcia
- Myšlienkový postup, metóda skúmania, pri ktorej sa z niekoľkých výrokov (premís) odvodzuje všeobecný záver.
- Konkrétne → všeobecné.
- Záver nevyplýva logicky z premís, ale premisy podporujú jeho pravdepodobnosť.
- Zavŕšením je zhrnutie poznatkov.
3. Generalizácia (zovšeobecnenie)
- Metóda, pri ktorej na základe rovnakých, opakujúcich sa vlastností určitých predmetov vytvárame všeobecné pojmy platné pre celú triedu predmetov.
- Premisy by mali platiť pre všetky prvky.
4. Komparácia (porovnávanie)
- Zisťujeme podobnosti a odlišnosti medzi javmi, ktoré porovnávame na základe zvolených kritérií.
- Využíva sa pri triedení prvkov do skupín.
5. Klasifikácia
- Triedenie, zaraďovanie javov a vecí do skupín alebo podskupín podľa určitých kritérií.
- Je výsledkom komparácie.
6. Analógia (podobnosť)
Po preskúmaní viacerých javov usúdime, že ďalší (iný) jav má rovnaké alebo podobné vlastnosti.
7. Exemplifikácia (konkretizácia)
- Doloženie všeobecného tvrdenia konkrétnym príkladom a názornou ukážkou.
- Od všeobecného pojmu ku konkrétnym príkladom.
Vyjadrenie príčinnosti (kauzalita)
Príčinnosť (kauzalita) vyjadruje vzťah súvislosti medzi dvoma určitými javmi, keď jeden jav (príčina) priamo podmieňuje, zakladá alebo vyvoláva existenciu druhého javu (následok / dôsledok). V náučnom štýle tvorí kauzalita základnú kostru argumentácie.
V slovenskom jazyku rozlišujeme vyjadrovanie príčinnosti na troch úrovniach.
1. Vyjadrenie príčinnosti na úrovni syntaxe
Príčinné vzťahy vyjadrujeme v jednoduchej vete prostredníctvom príslovkových určení:
- Príslovkové určenie vlastnej príčiny – prečo?
- Príslovkové určenie účelu – s akým cieľom? Za akým účelom?
- Príslovkové určenie podmienky – za akých podmienok / okolností?
- Príslovkové určenie prípustky – napriek čomu?
2. Vyjadrenie príčinnosti na úrovni nepravého priraďovacieho súvetia
Nepravé priraďovacie súvetie je špecifický syntaktický konštrukt. Formálne (podľa použitých spojok a interpunkcie) sa správa ako priraďovacie súvetie, je gramaticky rovnocenné, obsahovo je však medzi vetami vzťah podradenosti.
Tri druhy nepravých priraďovacích súvetí
- Príčinné (dôvodové) – druhá veta prináša dodatočné vysvetlenie, zdôvodnenie, argument k obsahu prvej vety.
- Spájacie prostriedky: veď, však, totiž, totižto.
- Dôsledkové – druhá veta vyjadruje dôsledok alebo vyústenie deja, ktorý bol opísaný v prvej vete.
- Spájacie výrazy: a preto, a tak, a teda.
- Prípustkové – prvá veta uvádza fakt, napriek ktorému sa neočakávane realizuje (nerealizuje dej) v druhej vete; prekonávanie prekážky.
- Spájacie výrazy: a predsa, aj tak, tak či tak, a jednako.
3. Vyjadrenie príčinnosti na úrovni podraďovacieho súvetia
V podraďovacom súvetí je kauzálny vzťah vyjadrený vedľajšou vetou, ktorá rozvíja gramaticky nadradenú hlavnú vetu. V hlavnej vete sa často nachádza odkazovací výraz, ktorý signalizuje sémantický typ vedľajšej vety.
- Vedľajšia veta príčinná – vyjadruje reálnu príčinu deja hlavnej vety.
- Spájacie výrazy: lebo, pretože, keďže, nakoľko, že.
- Odkazovacie výrazy: preto, zato, z toho dôvodu.
- Vedľajšia veta účelová – vyjadruje cieľ, zámer, ku ktorému smeruje dej hlavnej vety.
- Spájacie prostriedky: aby, žeby.
- Odkazovacie výrazy hlavnej vety: nato, preto, za tým účelom.
- Vedľajšia veta podmienková – stanovuje hypotetickú alebo reálnu podmienku platnosti hlavnej vety.
- Spájacie prostriedky: ak, keby, pokiaľ.
- Odkazovacie výrazy: tak, potom, v tom prípade.
- Vedľajšia veta prípustková – uvádza neúčinnú okolnosť, napriek ktorej dej hlavnej vety platí.
- Spájacie prostriedky: hoci, aj keď, i keď.
- Odkazovacie výrazy: aj napriek tomu, predsa.
Cvičenie – určovanie príčinnosti vo vetách
- „Neklikajte na podozrivé odkazy v emailoch, môžete totiž prísť o prístup k účtu.“ – nepravé priraďovacie súvetie, príčinné.
- „Prihlásil sa na intenzívny kurz nato, aby získal certifikát potrebný pre novú prácu.“ – podraďovacie súvetie s vedľajšou vetou účelovou.
- „Pokiaľ neodošlete žiadosť do pondelka, tak vás do výberového konania nezaradíme.“ – podraďovacie súvetie s vedľajšou vetou podmienkovou.
- „Mali výbornú navigáciu, a predsa trafili do cieľa úplne bez problémov.“ – nepravé priraďovacie súvetie, prípustkové.
- „Hoci mal k dispozícii najmodernejšiu techniku, aj napriek tomu preferoval klasické písanie na papier.“ – podraďovacie súvetie s vedľajšou vetou prípustkovou.
- „Susedia investovali do kvalitného zateplenia, a tak teraz ušetria množstvo peňazí na kúrení.“ – nepravé priraďovacie súvetie, dôsledkové.
- „Liek prešiel všetkými schvaľovacími fázami, a jednako sa u pacientov objavili vedľajšie účinky.“ – nepravé priraďovacie súvetie, prípustkové.
Kauzálny reťazec
- Príčina (prečo sa to stalo?) – Neučil som sa.
- Dôvod (prečo sa to stalo v tomto prípade?) – Nemal som čas.
- Jav (niečo sa stalo) – Dostal som 4 zo SJL.
- Následok (čo jav spôsobí?) – Musím si ju opraviť. Mám zlý priemer.
- Dôsledok (čo z toho vyplýva?) – Musím ísť na opravnú písomku.
Ďalší príklad:
- Príčina: Zaspala som.
- Dôvod: Nezvonil mi budík.
- Jav: Zmeškala som autobus.
- Následok: Meškám do školy.
- Dôsledok: Nabudúce si musím nastaviť aj ďalší budík.
Argumentácia
Argumentácia – myšlienkový postup v komunikácii, v ktorom sa snažíme presvedčiť komunikantov o pravdivosti svojho tvrdenia, a tým sa snažíme ovplyvniť ich postoje.
Na presvedčenie využívame argument, ktorý obsahuje nielen objasňovanie, ale aj dokazovanie tvrdenia.
Je to sústava výrokov, v ktorých sa pravdivosť jedného výroku zdôvodňuje pomocou pravdivosti viacerých iných výrokov, ktoré nazývame premisy.
Argument – prvky
- Tvrdenie (téza) – jednoznačne formulovaná myšlienka.
- Vysvetlenie – podrobnejšie zdôvodnenie, objasnenie tvrdenia.
- Dôkaz – vecné podloženie zdôvodnenia; fakty, vedecké teórie, predpoklady.
- Priame: fakty, vedecké dôkazy, výskumy, štatistiky, čísla.
- Nepriame: predpoklady, logické vysvetlenia, vedecké teórie.
Kritériá kvality dobrého argumentu
- Prijateľnosť – relevantný zdroj, autorita, oficiálne zdroje.
- Relevantnosť – dôkaz musí súvisieť s tvrdením.
Druhy zdôvodnenia v argumentácii
Spájanie dôkazu s tvrdením a jednotlivé druhy zdôvodnenia sa môžu kombinovať.
- Príkladom – na základe príkladov vyslovíme tvrdenie, môže dôjsť k zovšeobecneniu.
- Štatistikou – kvantifikovaná verzia zdôvodnenia pomocou príkladov, dôležitý zdroj a spôsob výskumu.
- Názorom experta – tvrdenie sa podloží výrokom experta v danej oblasti.
- Princípom – odvolanie sa na vyhlásenie princípu.
- Dedukciou – z niekoľkých overených a relevantných predpokladov vyplýva záver.
- Analógiou – na základe podobností.
- Kauzalitou – na základe usúvzťažnenia dvoch javov ako príčiny a následku.
Chyby v argumentácii a nevhodné presviedčanie
V snahe presvedčiť o správnosti svojho tvrdenia sa komunikanti často dopúšťajú argumentačných chýb.
1. Chybná kauzalita
- „Nato, a teda, preto“ – chybne predpokladáme, že ak sa dva javy vyskytujú súčasne, jeden je príčinou toho druhého.
Príklad: Zvýšený predaj zmrzliny spôsobuje viac samovrážd.
- „Potom, a teda preto“ (skrytá príčina) – udalosti, ktoré po sebe nasledujú, hodnotíme, akoby boli v príčinnom vzťahu (mohli sa však náhodne udiať po sebe).
Príklad: Týždeň som mal chrípku, ale potom som začal piť džús a vyliečil som sa. Džús teda lieči chrípku.
- Chyba jedinej príčiny – väčšina javov má viac príčin, no často sa vyzdvihuje len jedna.
Príklad: Druhú svetovú vojnu spôsobila politika ústupkov.
2. Mätúce dôkazy v argumentácii
- Dôraz na silného autora – bez dôkazov tvrdíme, že má väčšinou pravdu ako autor; zdôvodnenie podmienkou, že je správne, lebo ho podporuje 90 % ľudí.
- Sugestívna otázka – nenápadne podsúvame želanú odpoveď.
Príklad: Bol by ten človek vysoký? (Namiesto: Akú výšku mal ten človek?)
3. Útoky a emócie v argumentácii
- Slamený panák – vytvárame zjednodušenú a skreslenú podobu argumentu, znevážime argument protistrany.
Príklad: Obviňujú ma, že som porušil zákon, ale musím zdôrazniť, že žiadny člen našej strany nebol odsúdený za žiadny trestný čin.
- Znevažovanie človeka – namiesto argumentácie znevažujeme autora tvrdenia.
Príklad: Tá pani ma obvinila z klamstva, je známa firma.
4. Chybný obsah v argumentácii
- Chybná premisa – argument môže byť formálne korektný, ale samotné premisy sú nepravdivé.
Príklad: Otec má vždy pravdu. A ak tvrdí, že sused je podvodník, nebudeme o tom pochybovať.
- Falošná stopa – odvedenie od podstaty pomocou zmeny témy, ktorá nie je relevantná.
Príklad: Stále sa poukazuje na naše kauzy, ale už sa rýchlo zabudlo na kauzy predchádzajúcich vlád.
- Selektívny výber – na podporu svojho tvrdenia si vyberáme len fakty a štatistiky, ktoré potvrdzujú naše tvrdenie.
Príklad: O povinnú maturitu z matematiky je medzi študentmi záujem. Potvrdzuje to prieskum z gymnázia v Bratislavskom kraji.
5. Chybné vyvodzovanie
- Chybná inverzia – ak po jave A nastane B, neznamená to, že ak jav A nenastane, nenastane ani jav B.
Príklad: Ak vypiješ tri poháre vína, do hodiny zaspíš. Nevypiješ tri poháre vína, teda do hodiny nezaspíš.
- Zovšeobecňovanie – tvrdenie vzťahujúce sa na celú skupinu vyvodíme z nereprezentatívnej vzorky.
Príklad: Minulý víkend v New Yorku napadlo približne 10 cm snehu. Je stále október. Tak prečo hovoríme o globálnom otepľovaní?
- Zámena implikácie a ekvivalencie – ak nejaká príčina spôsobí nejaký následok, neznamená to, že následok bol spôsobený práve touto príčinou.
Príklad: Ak mi niekto ukradne auto, nebudem ho vedieť nájsť. Neviem nájsť auto, niekto mi ho musel ukradnúť.
Výkladové texty
Príklady: monografia, učebnica, referát, odborný článok, vedecká štúdia, poster; odborné práce v školskom prostredí (SOČ, KOP, ŠVOČ, diplomová, seminárna, bakalárska práca); interpretácia textu.
Druhy výkladových textov
- Podľa prijímateľa: vedecko-náučné a populárno-náučné.
- Podľa formy: ústne a písané.